Náš predošlý večer sa však bohužiaľ neskončil najpozitívnejšie.
Minimálne nie pre Lucy. Jej nemotornosť sa nemiešala s longboardom zrovna
najlepšie, takže tento blog začneme praktickými radami o nemocniciach :D
Lucy: Do detailov o tom, ako som spadla sa púšťať nebudem, môjmu egu už vtipov na túto tému stačilo :D
Hneď, ako som ráno zistila, že teda, moje koleno nebolo asi len narazené a vôbec nefunguje a ja neviem chodiť, som po menšom panickom záchvate poprosila nášho hosta, aby ma vzal do nemocnice.
Nech mi nastriekajú tie čarovné spreje čo striekajú futbalistom. Však aj ja mám športové zranenie, všakže? Prečo by mi to teda nenastriekali a ono sa to zázračne vylieči. Prípadne nejaké tabletky. Injekcie. Čokoľvek dostatočne rýchle, čo mi povolí putovať ďalej.
Smola. Čarovný sprej nemali.
Abbey ma zaviezol do jednej z lacnejších súkromných nemocníc v okolí a tam sa ma prakticky od vchodu rýchlo ujali, posadili ma do invalidného vozíku a hneď začali vyšetrovať. Okrem toho že som sa na vozíku cítila ako totálny krýpel, som tiež mala za chrbtom troch nahlas sa smejúcich ľudí, pretože evidentne, pohľad na mňa na vozíku je komediálny materiál :D
Okrem mojich necitlivých kamarátov, ktorí evidentne nechápali v akom štádiu paniky sa nachádzam, sa ku mne však každý choval tak milo, že som až neverila, že som v nemocnici. V nemocnici má byť každý nabručaný a protivný, nie? Majú to v popise práce, nie?
Po prezretí, premeraní všetkých životných funkcií, po rontgene a milión otázkach som sa konečne dostala k ortieľu. Natrhnuté väzivá na kolene. Mám ležať a nič nerobiť.
Skvelé.
„ Ok a aké je iné riešenie? Dnes som chcela vyšlapať na Batu caves“ veľmi smelo vyhlásilo dievča, čo nevedelo ani stáť a stále sa nevzdávalo nádeje, že jej doktor koleno vráti do správnej polohy a bude dobre. (Pozn.: K Batu caves vedie veľa, ale fakt veľa schodov)
Začali sa mi smiať. Vraj som vtipná. A potom mi predpísali konskú dávku painkillerov, dali ortézu na nohu a hor sa voziť sa po KL.
Mala som šťastie. Zatiaľ, čo Peťa si to šliapala k chrámu na vrchole, ja som sa pchala nejakým indickým posúchom a z uší mi šľahala para, lebo India v teple je proste too much.
Vďaka nášmu skvelému hostovi mi však nič z KL neušlo a všade ma pekne zaviezol, keď už som chodiť nemohla.
Najprv na barbecue party v jednom z Guesthousov, ktorý bol postavený na základe klasického čínskeho obydlia. A kde sme stretli kopu ďalších awesome ľudí. A potom aj na party v party oblasti v KL. Ktorá bola mimochodom dosť cool. Lacné drinky, pivo, shoty, milá obsluha, veľa ľudí na parkete... A poväčšine veľa, veľa schodov.
Nebudem klamať. Trocha som sa rozplakala.
Ale len trocha. Keďže som už veľké dievča a keďže cez tú tmu a stroboskop to aj tak nebolo vidno.
Domov sme sa dostali niekedy o Piatej ráno a spali do piatej poobede. Preto má na posledný deň viac zážitkov Peťa, keďže Lucy nakoniec poslúchla doktorove rady a zostala na zvyšok dňa v posteli prevaľujúc sa v ľútosti a sebanenávisti :D
Peťa: Spolu s našou spolubývajúcou a naším hostom večer po zobudení sme vyrazili na západ slnka pri chráme Chin Swee. Keďže celý deň nikto nejedol, vyhral nad nami hlad. Abbey nás zaviezol tentokrát do malajskej reštaurácie, kde sa nikto nenachádzal iba obsluha.
Prečo?
Slnko ešte nezašlo a ešte stále je obdobie Ramadánu (naozaj musí byť nepríjemné v tomto období pracovať v reštikách). Západ slnka s výhľadom na KL nám síce nevyšiel, ale chrám v takmer čiernej tme, osvetlený len sem tam mal tiež svoje čaro.
Na tomto mieste sa okrem chrámov nachádzala aj cesta peklom, ktorá ukazovala množstvo bolesti a trestov ktorými človek musí prejsť.
Osvetľovali sme si ju mobilmi.
Lebo veď dlho sa nikomu nič nestalo :D
Pár posledných záberov a hor sa domov za Lucy. Po príchode domov náš host zaspal s príkazom, že ho máme o 11tej večer zobudiť, na posledný výlet po KL.
Smola.
Spal tuho a my sme naozaj nemali srdce ho budiť, keď bol evidentne naozaj vyčerpaný.
Keďže i my, i naša spolubývajúca Anika sme odchádzali z KL v rovnaký deň, rozhodli sme sa pre menšiu súkromnú oslavu. Popíjali whiskey, počúvali naše teenagerské vypaľovačky a maľovali si po tele hennou.
Aj takto sa dá tráviť čas v KL.
A bolo to skvelé.
Pozn autoriek.: Mimochodom, v tento posledný deň sme zistili, že sme mali KL opustiť už deň predtým. Našťastie sme tak však nespravili. Náš nasledujúci couchsurfingový host sa práve nachádzal v Kambodži ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára